O ceste k piesňam

Vitajte na stránke určenej pre hlbších záujemcov a archeológov mojej hudobnej minulosti. Ak ste sa chceli dostať na môj hudobný blog, kliknite prosím sem.

Moje skúsenosti s niektorými žánrami muziky navonok nezodpovedajú piesňam, ktoré dnes tvorím. Preto som váhal, či sem tento text vôbec dávať… Nakoniec som sa rozhodol zverejniť ho z rovnakého dôvodu, lebo som si uvedomil, že moja cesta je dosť pestrá a vcelku prekvapujúca, dokonca aj pre mňa samotného 🙂

Narodil som sa v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a hudba bola odmalička mojim najdôležitejším koníčkom. Dodnes si pamätám platne mojich rodičov, ktoré som ako dieťa často počúval. Boli medzi nimi českí, slovenskí, aj zahraniční umelci a zoznam by bol pomerne dlhý. Tuším k ôsmym narodeninám som dostal Žbirkov album “Sezónne lásky”, ktorý sa mi veľmi páčil, rovnako ako prvé platne Elánu. Na prvom stupni základnej školy som vďaka častému počúvaniu vedel naspamäť všetky texty z albumu “Abbey Road” od Beatles, bez toho, že by som rozumel jedinému slovu 🙂

Prvé tóny na gitare som vylúdil tiež na základnej škole, hoci serióznejšie som sa jej začal venovať asi až v pätnástich. Začal som klasikou, lebo mi viacerí ľudia povedali, že aj keď chcem hrať na elektrickej gitare, treba začať klasikou. A elektrickú gitaru som tak či tak nemal. Tak som sa učil noty a hral na gitare s nylónovými strunami. Klasika sa mi páči aj dnes, ale moja cesta bola predsalen iná. Elektrickú gitaru som si kúpil cca v sedemnástich za to, čo som zarobil na letnej brigáde a čo mi k tomu priložil otec.

V tom čase sa mi páčila Tublatanka a ich album “Skúsime to cez vesmír”. A z melodického hardrocku som cez Scorpions prešiel až k metalu. Počúval som veľa kapiel, a úplne naspamäť som vedel celý album “Master of Puppets”, ktorý vydala Metallica v roku 1986. Keď píšem, že som ho vedel naspamäť, nemyslím tým len to, že som vedel zahrať takmer celý album. Dokázal som si ho spamäti celý “v duchu” prehrať 🙂

Dodnes mám niektoré metalové albumy naozaj rád, aj keď si už len zriedkakedy niečo také pustím a mnoho rokov už nesledujem vývoj tejto scény. Metal sa mi v tom čase páčil svojou nekompromisnosťou, nekonvenčnosťou a kritikou konzumnej spoločnosti. Ale ako žáner bol pre mňa pritesný. Držal ma vo svojich “spároch” cca do mojich 21-22 rokov. A to bol zhruba čas, keď sa začínalo dostávať do povedomia bratislavské rádio Ragtime.

S Ragtimom som sa postupne začal “otvárať” aj voči hudbe iných druhov a toto otváranie, vďaka bohu, zdá sa neskončilo dodnes. Vtedy to bola moderná elektronická ale aj gitarová alternatívna hudba. V tom čase som ešte stále aktívne hrával na elektrickej gitare a aj keď sa mi nikdy nepodarilo “dať dohromady” funkčnú kapelu, s kamarátom sme hrávali rockové, funk-rockové až bluesrockové veci od Hendrixa až po starý Red Hot Chilli Peppers a Rage Against the Machine. A prišli už aj vlastné skladby, hoci sa mi nikdy nepodarilo spojiť hudbu s textom, aj keď som od pätnástich veľa písal a túžil skladať piesne.

Ďalšou etapou v mojom hudobnom živote bola elektronická tanečná hudba, ktorej som na niekoľko rokov doslova “prepadol” ako fanúšik, DJ aj producent. S odstupom času to vnímam ako prirodzený vývoj od metalu, lebo na vtedajšej techno-scéne pôsobilo veľa bývalých fanúšikov tvrdej gitarovej hudby s kritickým postojim k mainstreamovej spoločnosti. Chodil som na techno-párty, ktoré som vnútorne vnímal ako modernú náhradu rituálneho katarzného tancovania našich predkov. Dva roky som ako DJ hrával breakbeatovú muziku a veľa hodín som venoval tvorbe vlastných skladieb, ktoré sa však nikdy nedožili štúdiového dokončenia a zverejnenia. Ku koncu tejto etapy som sa totiž cítil prázdny a unavený zo života, ktorý som viedol, aj z väčšiny ľudí, ktorých som v kluboch stretal. Tak prišiel čas na zmenu.

Opäť bol pri tom môj otec, s ktorým som išiel do Prahy a tam sme prechádzali okolo chalana, ktorý v parku na lavičke hral na djembe. To je ten veľký africký bubon s tvarom kalicha, ktorý mnohí volajú všelijako inak. Ten chalan nehral extra dobre, ale zvuk toho bubna ma tak neuveriteľne oslovil, že som sa mu venoval nasledujúcich 10 rokov. Najprv som hľadal učiteľa, s ktorým som potom založil kapelu a potom aj ďalšiu kapelu, v ktorej boli len perkusie a hrali sme štruktúrovanú rytmickú hudbu, silne inšpirovanú rytmami a piesňami zo západnej Afriky. Neskôr som africké perkusie a rytmy aj vyučoval a taktiež som hrával k hodinám afrického tanca. Bubny dali mne aj ostatným naozaj veľa radosti, čím viac som sa však do tejto hudby “ponáral”, tým viac ma trápilo, že som vo svojom okolí nenachádzal “parťákov”, ktorí by mali rovnaký hudobný vkus ako ja. Taktiež som mal stále viac problémov so suchou pokožkou rúk, ktorá trpela mnohými zraneniami z intenzívneho hrania.

A keďže som sa medzi časom zoznámil so svojou ženou a narodil sa nám syn, nebol vhodný čas plánovať cestu do západnej Európy a už vôbec nie do Afriky, kde by sa niektoré moje starosti s touto hudbou asi dali riešiť. V tom čase som v duchu viac krát prosil, aby mi namiesto bubnov bolo “zoslané” niečo, čomu budú ľudia v mojom okolí viac rozumieť a čo mňa samotného nebude toľko zraňovať. A modlitby boli vypočuté skôr, než som čakal. Manželka ma na výročie nášho zoznámenia vzala na koncert Martina Geišberga. A jeho hudba mi ukázala cestu, o ktorej som predtým ani netušil a na ktorej som našiel vlastné piesne. Manželka sa síce na mňa (právom) hnevala, že som na ňu na koncerte akoby zabudol, ale práve vďake nej som na druhý, či tretí deň po ňom “na staré kolená” zložil svoju prvú pieseň a cítil sa ako znovuzrodený. Bolo to v decembri 2011. Život však ide ďalej svojim tempom, raz do kopca a raz z kopca. A piesne, ako aj naše deti, si vyžadujú stále viac. A tak to asi aj má byť.