Blog

V tejto časti nájdete vždy pár slov k príbehom “za piesňami”.

 

Povedz mi, čo počúvaš …

(18.09.2018)

“Hudba vyjadruje to, čo sa nedá vyjadriť slovami, ale o čom nemožno mlčať.”                                                                                                                                                                                          –  Victor Hugo

Obr: geoffolson.com

Poznáte niekoho, kto sa už pri náznaku debaty o hudbe začne ospravedlňovať za svoj “hudobný hluch”? Aj ja poznám pár takých ľudí, hoci pochybujem, že niečo ako absencia hudobného sluchu existuje. Tým samozrejme netvrdím, že každý vie, napríklad, pekne spievať (mimochodom, ani ja to neviem tak, ako by som chcel…). Tak, ako existujú nepočujúci ľudia, existujú aj situácie a rodiny, v ktorých deťom nie je umožnený (ak nie je priam znemožnený) rozvoj v tomto smere. Tanec a spev však považujem za úplne základné prvky ľudského života. Keď chýbajú, chýba niečo dôležité… Aristoteles tvrdil, že človek má vrodený zmysel pre rytmus a melódiu. Podľa jeho učiteľa Platóna sa hudba spája s ľudskou prirodzenosťou a vedie ju k poznaniu krásy*
Jedna milá kolegyňa, s ktorou som nejaký čas zdieľal kanceláriu, si zvykla nechávať celý deň zapnuté rádio, aby ju nerušilo moje ťukanie na klávesnici. Keď som si zaobstaral tichšiu klávesnicu, rádio hrávalo ďalej. Ako vravievala, aby sa cítila príjemne, potrebuje stále počúvať nejakú muziku a v podstate je jedno akú. No mne to jedno nebolo, preto som jej rádio preladil na moju obľúbenú stanicu s nemainstreamovou hudbou. Zakrátko sa ukázalo, že ani jej to nie je až tak jedno, lebo “tá moja” hudba ju vyrušovala… 
Hudba na nás evidentne vplýva, aj keď ju počúvame, napríklad, iba potichu. Môže byť potravou pre ducha, z ktorej sa teší celé telo. Nie je však dôvod predpokladať, že nám všetkým bude chutiť to isté. Obzvlášť ak sa stretnú zákazníci fastfoodov s tými, čo sa rozhodli jesť vedomejšie. No, dobrý fastfood niekedy naozaj nemusí byť zlý. Aj deti si však potrebujú zvykať na nové chute, aby stále nepýtali sladké. A to nielen kvôli zúbkom.

 

O čom sú moje piesne

(17.08.2018)
lesne kvety - kópia

Foto: rebrn.com

Niektoré piesne sa rodia celkom ľahko. Niektoré ťažko. U niektorých si ani po rokoch s niečím neviem rady – akoby boli stále nedokončené. Za každou piesňou je príbeh, ktorý sa do nej premietne. Príbehom je to, ako pieseň vzniká, ale aj to, čo dalo podnet pre jej vznik. Vopred nikdy neviem, o čom pieseň presne bude, ani ako “vypáli”. Obvykle začína “len” pocitom, ktorý si práve v piesni nájde svoje vyjadrenie. Ani teraz ešte neviem, ktorým smerom sa budú uberať riadky tohto blogu – len cítim, že niečo potrebujem (a chcem) vyjadriť. Zároveň túžim, aby to bolo čosi, čo mi pomôže niečo pochopiť a pritom sformulovať pokiaľ možno univerzálne a originálne posolstvo.
No a o čom teda tie moje piesne sú? O živote. O vzťahoch, o ľuďoch. O stratách. O precitnutí. O uvedomení. O prekonávaní prekážok, aj o ich stavaní. O strachu aj o láske. Presnejšie sa to povedať nedá, ak nechcem zachádzať do detailov jednotlivých piesní. Niektorá pieseň vyjadruje životný pocit, iná určité zistenie. Niektoré piesne sú smutné, iné pozitívne.
Vlastne mám svoje piesne tak “pracovne” rozdelené na tri kategórie: pozitívne, rozjímavé, smutné. Je to zjednodušujúce, ale snažím sa, aby tie “smutné” neprevážili ostatné dve kategórie. V poslednej dobe som napísal veľmi málo, lebo sa mi množili podnety na smutné piesne. Ale zdá sa mi, že život je často príliš smutný na to, aby sme to ešte podčiarkovali smutnými piesňami. Preto sa snažím písať ich iba keď to “naozaj musí byť” 🙂 No nie vždy sa mi to darí.
Možno by som mal zrušiť tie hranice. Najradšej však určite píšem piesne, ktoré mi pomáhajú život milovať. S odstupom času si uvedomujem, aká dôležitá je pre mňa úplne prvá pieseň, ktorú som napísal. (Ide o skladbu “Vyrastiem”, ktorá je prvá aj na albume ŽI MA.) Tá vlastne stanovila základný smer, kam by sa moja tvorba chcela uberať.
Cítim, že práve tvorivý proces je evidentným prejavom toho, čo nás presahuje. Okrem známeho “človek mieni a pánboh mení” však platí aj to, že človek mieni a človek mení. Chcel by som, aby moje piesne boli ako kvety plné vôní, na lesnej ceste, ktorou sa chodí peši. Cesta nie je dobrá ani zlá, ale taká aká má byť – presne ako život. Práve tie kvety však môžu ovplyvniť jeho charakter.
PS: Ak by vás zaujímalo o čom sú konkrétne piesne na mojom CD “ŽI MA”, môžte si to prečítať na tejto stránke.

 

Piesne a politika

(13.8.2018)

Foto: style.hnonline.sk

Pred tromi rokmi som na tejto stránke písal, aké je zbytočné podrobne sledovať politické dianie a koľko času a energie nám to berie. Odvtedy som svoje odporúčania opakovane porušoval a … prichádzal o čas a energiu. V ostatných mesiacoch som totiž intenzívne vnímal, že všetci, ktorí chceme rozvíjať najmä krásu a radosť zo života, pre svoj život naozaj potrebujeme slobodu. Ale dnes, kedy kvôli svojej práci zomierajú mladí novinári a spochybňujú sa základy liberálnej demokracie, to naozaj nevyzerá, že by sme k slobode smerovali… Existuje vôbec niečo silnejšie, než vracajúca sa rakovina strachu, mafií, nacionalizmu a vojny?

Čo ak naša vnútorná sloboda? Je možné rozvíjať ju aj v krajine, ktorá smeruje inam? Zrejme áno, do značnej miery, hoci zrejme len do určitého bodu. Podobne ako v Nemecku v tridsiatych rokoch 20. storočia. Pre vyváženosť si však treba uvedomiť aj veľmi zásadný rozdiel medzi oslobodením a poskytnutím slobody.

Jednoducho, v rovine politickej sloboda v týchto končinách veľmi dlho nebola, len posledné tri dekády sme sa o ňu mohli pokúšať s o niečo väčšími šancami. Za posledných päťdesiat rokov nás k nej možno najviac postrčili tragédie Palacha a Kryla. Politika s piesňami dohromady ide, len za akú cenu… 

Otázka do akej miery sa zaujímať o politiku teda zostáva otvorená. Je dôležitá, nie však rozhodujúca. Slobodu nám asi nikto darovať nemôže, ani keby chcel. Tým viac, ak ju neunesieme. Prirodzená koncentrácia moci bude vždy proti. Mafie a diktatúry sa rodia zo skrytých emocionálnych zranení, ktoré si nesieme a pestujeme po generácie. Prejavujú sa nevedomosťou, ľahostajnosťou a rezignáciou väčšiny. Pokračujú radikalizáciou, tyraniou a zločinmi. Preto o mieri a miere našej vonkajšej slobody, bude zrejme ďalej rozhodovať miera vnútornej integrity väčšiny ľudí. 

 

Aká je hodnota piesní

(27.05.2016)
git.kufor-prazdny

Foto: priceonomics.com

Z histórie je známych dostatok príkladov významných umelcov, ktorí zomreli hladní, alebo počas svojho života vôbec nezažili uznanie. Priznám sa, asi by som radšej zomrel sýty, ako sa k nim pridal.  Ešte o niečo horšie by som niesol, keby kvôli môjmu umeniu mali hladovať moje deti. Je pravda, že piesne sa jesť nedajú. Aj preto sa okrem hudby venujem aj iným aktivitám. No a jednou z mojich „pracovných“ tém je dobrovoľníctvo – teda veľmi potrebná, hoci tiež „neplatená“ činnosť.

Keď som hľadal výstižné citáty na tému dobrovoľníctva, asi najčastejšie sa v nich opakovala myšlienka, že tým, že nezištne dávame iným, často sami získavame viac, než dávame. A že dávanie je vlastne imperatívom nášho života, teda aspoň pokiaľ chceme byť šťastní. Pýtal som sa sám seba, či dávam toľko, koľko môžem. A uvedomil som si, že nikto nepozná odpoveď na túto otázku. Možno však má zmysel pýtať sa, či to, čo dávame, naozaj niekomu niečo dáva.

Neviditeľná ruka trhu býva vskutku neúprosná. A pokiaľ ide o vyvažovanie hodnoty peniazmi, niekedy robí zvláštne prehmaty. Asi nám však nezostáva iné, než jej podať ruku a naďalej dávať čo môžeme. A veriť, že dostávame presne to, čo potrebujeme. Lebo aj duša musí z niečoho žiť.

 

Prečo píšem piesne

(14.8.2015)

Odpoveď na túto otázku bude asi taká vyčerpávajúca, ako keby chcel niekto vysvetliť prečo rastú kvety. Pri všetkej snahe by aj tak najvýstižnejším zdôvodnením mohlo byť: lebo medveď 🙂

Foto: lovelifepractice.com

Ale aj tak, prečo vlastne píšem piesne? K tejto úvahe ma inšpirovala diskusia pod blogom hudobníčky Sharon Goldmanovej. Padlo v nej pomerne veľa výstižných dôvodov, s väčšinou ktorých som sa mohol stotožniť. Predsalen však vo mne najviac zarezonovali asi tri z nich.

1) Pretože musím. Schopnosť a zároveň potrebu tvoriť piesne vnímam ako dar. Alebo ešte výstižnejšie, ako niečo naozaj cenné, čo mi bolo zverené do opatery. Iní ľudia dostali iné dary, ale na mne je, ako naložím s týmto. Cítim, že mojou úlohou (a potrebou) je rozvíjať ho a rozdávať aj ostatným.

2) Pretože slovami sa nedá vyjadriť všetko. Samozrejme, ani piesňami. Ale spojenie hudby a textu vytvára krásne možnosti, ktoré ani jeden z týchto „svetov“ sám o sebe neposkytuje. A taktiež zázračne otvára cesty k srdciam.

3) Pretože piesne liečia. Bežný život často neposkytuje priestor na vyjadrenie všetkého, čo nám leží na duši. Veľa citov a podnetov zostáva dlho nepovšimnutých. A pieseň je jedným z najlepších liekov, ktoré poznám. Vznikne vždy na mieru pre daný moment a účinkuje aj naďalej. Vyjadrí to, čo malo byť vyjadrené. Pomôže spracovať to, čo malo byť pochopené. Doplní, čo chýbalo.

 

Hranie na vlastnom piesočku

(12.08.2015)

Foto: songwritingscene.com

Hrať na gitare a spievať piesne sa dá vskutku mnohými spôsobmi. A rovnako rôzne sa dá aj písať. Ak niekto čítal všetky moje doterajšie „hudobné“ blogy na tejto stánke, môže sa mu zdať, že sa akoby vyhýbam iným témam, než je tvorenie piesní. Je aj nie je to pravda. Je to pravda v tom, že vedome chcem zdieľať s ľuďmi len to najlepšie. To, čo môže povzniesť. Verím, že moja cesta za piesňou taká je, lebo je cestou k sebe. A nie je to pravda v tom, že moje piesne sa problémom nevyhýbajú.

Pred časom som mal zaujímavý rozhovor s kamarátom, s ktorým sme sa predtým pomerne dlho nevideli. Rozprávali sme sa, ako inak, aj o politike a o tom, či môžeme niečo zmeniť, ak sami nebudeme podrobne sledovať, čo sa deje. Prekvapilo ma, že kamarát, aj keď podľa vlastných slov už politiku dlhší čas vôbec nesledoval, mal veľmi trefné postrehy o tom, čo sa v nej práve vtedy dialo. A musel som mu dať za pravdu, že aj ten, kto politiku podrobne sleduje v médiách, často vlastne vôbec nevie čo a prečo sa stalo. Lebo jednoducho nemôže vidieť detaily „za oponou“. A pritom stráca čas a energiu, ktoré možno mohol použiť inak.
Tento kamarát je vzdelaný človek, ktorý pozorne vníma svet naokolo. A ja som si pri ňom uvedomil, že moje vtedajšie denné čítanie novín na internete, mi oproti nemu neposkytlo žiadnu výhodu. Práve naopak. On aj bez toho, aby strácal čas pri sledovaní správ a čítaní komentárov, vedel to podstatné o aktuálnom dianí prinajmenšom tak dobre ako ja. Ako je to možné? V jeho prípade asi len tak, že veľa číta. Nie však noviny, ale dobré knihy. A veľa počúva dobrú hudbu. A načúva ľuďom v svojej blízkosti.
Nechcem tým samozrejme povedať, že všetci novinári by sa mali venovať niečomu inému. Chcem len naznačiť, že to, na čom záleží, je niekedy možno ľahšie odsledovať tak, že sa na detaily „na scéne“ vlastne nedívame. Beztak dosť často pritiahnu našu pozornosť. No mimo toho je asi lepšie čítať medzi riadkami a načúvať medzi notami.

 

Čo bolo skôr, hudobník alebo pieseň?

(2.8.2015)

Foto: pbs.org

Alebo skôr človek, či pieseň? Ako tvorca piesní mám často pocit, že piesne, ich motívy a témy si ma akoby vyberajú. Keby sa ma niekto pred pár rokmi opýtal, akú hudbu by som robil, keby som mohol tvoriť vlastné piesne, moja predstava by bola asi o dosť iná, než sú piesne, ktoré som medzičasom zložil. Piesne som začal tvoriť v podstate zo dňa na deň, keď sa mi zrazu otvorila cesta, o ktorej som už dávno prestal snívať. A vskutku sú tak trochu iné, než som si vtedy dávno predstavoval. Dokonca sú aj iné, než aké by som tvoril, keby som sa mal rozhodovať len vedome. Dnes však už možno o niečo menej snívam a ľahšie prijímam to, čo spontánne prichádza z môjho vnútra. Bez ohľadu na to, či je to to, čo som očakával. Preto sú moje vlastné piesne pre mňa niekedy prekvapujúce. Opäť sa mi natíska prirovnanie s rodičom a dieťaťom, aj keď samozrejme s deťmi je to ešte zložitejšie. Ale aj pesničky potrebujú veľké množstvo lásky. A tiež pri nich ťažko nájdem niečo, čo by bolo ešte viac „moje“ a zároveň také neuchopiteľné. Možno je to tak preto, že asi každý rodič bol najprv dieťaťom. A možno aj každý hudobník piesňou.

 

Made in spáľňa

(25.02.2015)
synapsie

Obr: hassaan.meowch.at

Spáľňa je pre moje umelecké ja určite najobľúbenejšou miestnosťou. Hlásim sa do jej fanclubu, aj keď som si vedomý, že v referende by ju zrejme porazila kuchyňa s všemocnou chladničkou, alebo obývačka s ešte mocnejšou obrazovkou.
Myslím, že spáľňam ako takým vďačíme za veľa. Nielenže v nich trávime takmer tretinu života, ktorý sa pre väčšinu z nás vlastne v spáľni začal… V mojom prípade bola navyše v spáľni „splodená“ aj väčšina piesní. A to už ani nevravím o tom, kde som robil svoje prvé nahrávky 🙂
Podobne sú na tom mnohí iní hudobníci. Spáľňa je vskutku útočiskom najrôznejších múz a umeleckých ambícií. Jej mäkké plochy, hodvábne šero a ticho. V ňom sa ozvú hlasy a tóny, ktoré v dennom zhone nedostanú priestor. Tie, ktoré rastú pomaly a opatrne, ako parôžky slimáka. Ako okvetné lístky konvalinky. Synapsie duše.

 

Ako vznikajú piesne 

(13.11.2014)
Foto: tumblr.com

Foto: tumblr.com

Nedokážem napísať pieseň, ak nie som v dostatočnom kontakte so svojím autentickým ja. S vlastným bytím. Práve pieseň je pre mňa niekedy týmto spojením. Poslom, ktorý vopred cestu nepozná, má však hlbokú potrebu nájsť ju, aby naplnil účel… Možno preto sa posol neskôr stáva učiteľom.

Niekedy je prvá hudba. Hudobný nápad reprezentuje určitú prežívanú emóciu, vyjadrenú harmóniou, melódiou a rytmom. Ak si tento motív nenahrám, obvykle sa nenávratne stratí. Možno mi neskôr napadne čosi podobné, ale ak si prvotný nápad nepoistím nahrávkou, neviem sa k nemu vrátiť obvykle už ani po krátkej chvíli, keď sa daný motív, alebo emócia ktorá ho vytvorila, vytratí. 

Ešte dôležitejší je však text. Aj vtedy, ak pieseň začala hudobným nápadom. Texty sú pomerne konkrétnym odzrkadlením toho, čím vnútorne žijem. Akonáhle do skladby vstúpi text, hudba sa stáva akoby jeho doprovodom. Sprievodcom, ktorý je veľmi dôležitý, aby „posol mohol trafiť do cieľa“, avšak bez posla akoby trochu bezprizorným… Hudba a text sú ako vrkoč, v ktorom sa musia vzájomne prepliesť, tak, aby rástol do krásy. Tá je podmienená autentickým spojením, o ktorom som písal v úvode, ale ho aj sama prináša.

Predpokladám, že to tak majú mnohí hudobníci, ktorí si piesne píšu sami. A možno si, podobne ako ja, tiež uvedomili, že bez ohľadu na to, koľko úsilia do svojej tvorby vkladáme, v konečnom dôsledku sú piesne aj tak akoby „len vedľajším produktom“ nášho života. Jeho kvalita sa v piesňach zrkadlí.

 

Pre koho píšem?

(3.11.2014)

Žeby trochu zbytočná otázka? Niekomu je to hneď jasné – komu sa piesne páčia, pre toho sú. Určite áno, hoci možno je to ešte aj trocha inak. Každý umelec tvorí najmä pre naplnenie svojho tvorivého hľadania… spojenie s ľuďmi, s ktorými „sme na jednej vlne“ je však súčasťou tejto cesty a zároveň zdrojom tvorivej energie. Aj keď sa nedarí. Alebo naopak darí. 

Kto je teda ten, koho dušu by som rád potešil, či mu akoby „zasvietil na cestu“? Kto sú ľudia, na ktorých myslím, keď tvorím?

Foto: blog.bentree.org

Sú to najmä tí, ktorí hľadajú cestu k väčšiemu naplneniu, aj keď možno dobrovoľne trávia svoj čas inak, lebo napríklad nechcú opúšťať či ostať opustení. Tí, ktorí sa neodvažujú otvoriť svojmu vnútornému potenciálu. Ale aj tí, čo sa mu už otvárajú, alebo sa vôbec neboja a túžia len, aby sa nebáli ostatní. Tí, čo sú na ceste a cítia, že to je cieľ, aj keď naň, podobne ako ja, často zabudnú. Tí, čo neraz zakopávajú o vlastné stopy, lebo ľahšia cesta bola pre nich neschodná. Tí, čo si aj v trysku dní predsa nájdu čas zmĺknuť a načúvať.