V tejto časti nájdete vždy pár slov k príbehom “za piesňami”.
Tranzícia k ľudskosti
(7. 9. 2025)
Opakovane sa vraciam k neuveriteľne hlbokému a poučnému podcastu Ľudskosť s aktivistkou, publicistkou, speakerkou a modelkou Liberty Black Simon. Liberty v ňom zdieľa spoločenské, aj značne osobné okolnosti svojej cesty za slobodou. Je príslušníčkou transrodovej menšiny, ktorej “starosti” by ma ako príslušníka väčšiny možno vôbec nemuseli trápiť… Na mojej vlastnej ceste si však často uvedomujem, že každý jeden človek je v niečom iný, než väčšina. Aj keď je veľmi veľa toho, čo máme všetci spoločné, ako bytosť sme každý úplným originálom. Preto každý svojím vlastným spôsobom hľadáme sebarealizáciu a slobodu. Všetci pritom potrebujeme prijatie aj podporu. V spoločnosti, v ktorej žijeme, sa nám však tieto kľúčové veci nemusia dostávať práve kvôli odlišnosti, ktorá nás robí jedinečnými.
Ešte relatívne donedávna boli praváci systémovo a násilne “prerábaní” na ľavákov. Nikto vtedy nepočul o dyslexii, dysgrafii a mnohých iných, dnes známych a už aj na Slovensku aspoň čiastočne rešpektovaných odlišnostiach. Niektoré z nich vnímame úplne jednostranne, len ako hendikep. Pritom napríklad nevidiaci často majú omnoho lepší sluch, než zvyšok populácie…
Pokiaľ sa nás tieto odlišnosti netýkajú, nemusíme si vôbec uvedomovať, aký hlboký dopad majú na ich nositeľov v nevedomej, či málo tolerantnej spoločnosti. Odlišností je pritom nepreberné množstvo. Každý človek má nejakú. Niektoré môžu byť natoľko vzácne, že možno nikdy nebudú všeobecne známe.
Ani ja zďaleka nedokážem tolerovať všetko. Napríklad nemám rád rozmaznanosť detí. Ešte horšie znášam nafúkanosť dospelých. V rámci tejto úvahy si však uvedomujem, že “rozmaznanosť” i “nafúkanosť” sú vlastne čiernobiele zjednodušenia. Preto je pravdepodobné, že sa vo svojich úsudkoch niekedy dosť mýlim. Dieťa, ktoré vnímam ako rozmaznané, možno má ADHD, o ktorom až toľko neviem, obzvlášť ak ma o tom nepoučil jeho rodič, ktorý možno má skúsenosť, že mnohí ľudia takéto deti odmietajú. Dominantný mačo, ktorý ma obťažuje svojou hlučnosťou či agresivitou, bol predtým takmer zaručene dieťaťom, ktoré nebolo vnímané vo svojej jedinečnosti, preto sa naučilo presadzovať na úkor ostatných. Neakceptácia inakosti evidentne prináša začarovaný kruh.
Napadlo mi, že by sme ako spoločnosť potrebovali dlhodobú terapiu. Akúsi tranzíciu k ľudskosti, ktorá by na určitých miestach mala takpovediac “medicínsky” charakter. I keď by nám to asi všetkým pomohlo, takéto kolektívne liečenie zrejme nebude možné. Možno práve preto, že každý z nás je iný a teda aj potrebuje niečo iné. Azda by sme sa mohli dobrovoľne pokúsiť začať u seba, rozlišovaním toho, čo je inakosť a čo je hrozba. Ak ma niekto znepokojuje len tým, že sa správa inak, než by som chcel, tak minimálne časť problému môže byť v mojej nevedomosti. Nehovorím o agresívnych útokoch – ak na mňa niekto zaútočí, môže byť nutné sa primerane brániť. Možno mi trochu pomôže aj uvedomenie, že daný človek zrejme v skutočnosti útočí najmä na svoju predstavu o mne. Ak by sa mi teda napriek všetkému podarilo podať mu ruku…
Odsudzovanie často hovorí viac o tom, kto súdi, než o súdenom. Samozrejme, spoločnosť sa musí brániť voči skutočným hrozbám… ale vo vlastnom záujme by nemala trestať inakosť, ktorej v skutočnosti nerozumie.
Autenticita a mýtus normálnosti
(24. 4. 2025)
“Autenticita je dennou praxou opúšťania toho, akí si myslíme, že by sme mali byť. A prijímania toho, akí skutočne sme…. Ak vymeníme svoju autenticitu za bezpečie či pohodlie, môžeme zažívať úzkosť, depresiu, poruchy príjmu potravy, závislosti, zlosť, vinu, výčitky, nevysvetliteľný smútok…”
– Brene Brown
Hra na úspech. Opakovane sa s ňou stretávam a narážam na jej pravidlá. Akoby veľká časť spoločnosti hrala zvláštnu hru, v ktorej sa cítime bezpečne iba vtedy, keď napĺňame štandardy úspechu. Časť týchto štandardov pramení z kódexov organizácií a firiem, ktorých cieľom je efektivita a kontrola kvality. A potom je tu ďalšia, možno ešte vplyvnejšia a menej explicitná časť…
Azda si pomyslíte, že priveľa súdim a vidím veci čiernobielo. Život je predsa tvrdý a na bezpečí ani úspechu nie je nič zlé… Čo však napríklad s tým, ak v prostredí ľudí s humanitným vzdelaním a “pomáhajúcimi” profesiami ľudia pracujú pod tlakom, aby naplnili niečie očakávania? Norma je mierkou úspechu a očakávanie, ktorému sme sa podriadili, je formou normy. Do akej miery sa pod jej tlakom dokážeme priblížiť našim vlastným limitom kvality? Dokážeme sa dostatočne ľudsky správať ku klientom, či k sebe samým? Nezabúdame na svoje základné potreby? A ako sa správame k svojim spolupracovníkom? Nie je až priveľa vecí podriadených dosahovaniu cieľov, podľa ktorých sa hodnotí naša úspešnosť? Bezpečie patrí k dôležitým potrebám … ak je však bezpečie ohrozované normou, nie sme nútení disociovať či vytesňovať iné dôležité veci?
V spoločnosti, ktorá sa stále tvári ako humánna a demokratická, ľudia zodpovední za dodržiavanie noriem chcú mať veci pod kontrolou. Všetko má prinajmenšom vyzerať funkčne a to, čo nefunguje, si niekedy nedokážeme priznať ani sami pred sebou. Pretože úspech sa rovná peniazom a bez peňazí niet muziky. Samozrejme, mnohé veci vôbec nefungujú tak, ako by mali, lebo cválajúci orchester nemá čas spomaliť a doladiť rozladené struny. Tak sa aspoň tvárime, že je všetko v poriadku a falošné tóny prekričíme falošnými úsmevmi. Mýlim sa, alebo takto vyzerá presný opak autenticity?
Neverím, že naša prirodzenosť je takáto. Podľa knihy Mýtus normálnosti, ktorej autorom je výnimočný lekár a terapeut Gabor Maté, je v spoločnosti prevládajúce chápanie „normálneho“ nesprávne. Takáto normalita totiž neberie do úvahy rolu, ktorú vo vývoji choroby a nerovnováhy zohráva trauma – pred narodením, v detstve, aj v následnom živote. Západná medicína, napriek svojej “technickej” vyspelosti, nelieči človeka v jeho celistvosti, ignorujúc to, ako toxická kultúra stresuje telo, zaťažuje imunitný systém a podkopáva emocionálnu rovnováhu. Maté z toxicity neviní menšiny. Choroba je prirodzeným následkom života, v ktorom nás prevládajúce prostredie núti stále viac sa vzďaľovať od svojho skutočného ja.
Aké je vaše autentické ja? Ja sa rád hrám. Rád sa smejem. Rád tvorím a vymýšľam nové veci. Rád aj cizelujem veci k dokonalosti, hoci iba keď mi to dáva zmysel. Rád som užitočný a spolupracujem s ľuďmi “na jednej vlne”. Mám rád šťastných a spokojných ľudí. Rád tancujem. Tvorím hudbu. Skladám piesne a spievam. Mám rád aj ticho. Rád sa učím nové veci, obzvlášť ak prehlbujú moje schopnosti, rozširujú porozumenie. A potom rád tie nové veci pretavujem do praxe. V prostredí, kde môžem byť autentický, som obvykle empatický a výkonný.
Vo väčšine zamestnaní, ktoré som mal, som tieto vlastnosti dokázal realizovať len v značne obmedzenej miere. I keď som hľadal a z ponúkaných pracovných príležitostí poctivo vyberal tie najzmysluplnejšie… moja autenticita bola nezriedka nežiadúca, pretože dôraz a priority boli nakoniec inde. Efektivita meraná výkonom a merateľnými ukazovateľmi proste nepustí.
Kedy ste naposledy čítali inzeráty na bežných portáloch ponuky práce? Našli ste v nich dopyt po vašej autenticite? Čudujete sa, že len málo ľudí je v práci naozaj spokojných? Viem, pečené holuby nelietajú, ani koláče nie sú bez práce. Ale môže byť práca napĺňajúca bez radosti? Môže byť výkon humánny, ak je pri jeho dosahovaní človek vystavený nátlaku? Zdá sa mi, že nie som ani vyšinutý, ani stratený, ani sám, keď toto všetko nechcem.
Cieľom tohto textu však nie je frflať, ani rezignovať. Presne naopak, je ním hľadanie nádeje pre seba, aj pre ľudí, čo tieto veci vnímajú. Život mi pripadá príliš cenný na to, aby sme sa celý život prispôsobovali trendom, ktoré sú pre nás toxické. Ako však žiť autenticky? Najlepšia cesta, ktorú vidím, je vytvárať si vlastné spôsoby a príležitosti. Aj cez strach a možné omyly. Nevylievať z vaničky s vodou aj dieťa. Ak bojovať so systémovými zlyhaniami, tak najmä tam, kde naozaj inej cesty niet. Môže to byť ťažké, obzvlášť ak nie sme zodpovední len sami za seba. Dobrovoľne sa zriecť ambícií, ktoré nás nepodporujú, či nútia do neprirodzených polôh. Aj keby to malo stáť ohrozenie našej stability, či nepochopenie ľudí, ktorí pod tlakom nadradili ilúziu úspechu vlastnej autenticite a od nás chcú to isté.
Vždy, keď je to možné, prejavme sa a rozvíjajme sa takí, akí skutočne sme. Život má pre nás dôležitejšie úlohy, než zapadnúť do excelovej tabuľky. Máločo je pravdivejším prejavom úcty k životu, ako práve úcta k vlastnej autenticite. Možno budeme potom viac schopní vnímať a prijímať aj iných ľudí takých, akí skutočne sú. Domnievam sa, že toto je jedna z hlavných úloh a možno aj dôvodov prečo tu sme.
O zle
(24.3.2025)
“Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Ignorancia je sila.”
– George Orwell, román “1984”
Podľa jedného múdreho príbehu je zlo absenciou dobra v ľudskom srdci. Psychológovia však často varujú pred kategorickým označovaním konkrétnych ľudí ako zlých. Hovoria o tom, že v každom z nás sa potenciálne ukrýva naozaj široké spektrum prejavov. Rozhodujúcu úlohu môže zohrať aj situácia, v ktorej sa ocitneme. Extrémne okolnosti môžu priniesť extrémne reakcie. Dôsledkom toho môže mať každý z nás v sebe dokonalého dobrodinca, ale potenciálne aj netvora. Psychológia však hovorí aj o takzvanej temnej triáde – troch poruchách osobnosti: narcizme, machiavelizme a psychopatii. Tie majú spoločnú napríklad manipuláciu, posadnutosť mocou, popieranie reality, absenciu empatie a svedomia. Čo s tým, ak sa tieto vlastnosti spoja v jednom človeku..?!
Asi len málokto by otvorene obhajoval oprávnenosť konania toho, čo sám vníma ako zlo. Dokážeme sa však dohodnúť na tom, čo takéto konanie obsahuje? Jedna vec je umiernenosť v teoretických úvahách a druhá vec je, ako sa zachováme napríklad zoči voči hrubému slovnému, či dokonca fyzickému násiliu. Násilie ako také je možno najtypickejšou vlastnosťou toho, čo nazývame zlo. Bohužiaľ, násilie evidentne patrí do škály ľudského správania. Je akoby ľudské i neľudské zároveň. Nie je však vyčerpávajúcou definíciou zla. Prinajmenšom rovnako často je prítomná lož. Napríklad v podobe relativizovania a spochybňovania násilia. Lož ako informačný jed. Násilie páchané na realite.
Domnievam sa, že tieto dve ingrediencie – násilie a lož – už tvoria presnejšiu, i keď stále len všeobecnú definíciu zla. V realite života sa však aj s touto dvojicou, bohužiaľ, stretávame aj u konkrétnych ľudí.
Zlo nemusí byť viditeľné na prvý pohľad. Kým získa takú moc, že sa už nemusí skrývať, zaodieva sa hoci aj do zvodných úsmevov, či chlapáckych rečí. Nenápadne hľadá spojencov a až keď ich nájde, ukáže sa v plnej sile. Čím viac má sily, tým menej má sebareflexie. Bez ohľadu na to ako sa prezentuje, v skutočnosti ide zlu o moc. O ukrytie svojej neprijatej zraniteľnosti. O pevný úchop nad priepasťou smútku.
Zlo je cynické a mimoriadne efektívne. Po odkrytí svojho mimikry sa už málokedy hanbí, či okolkuje. Hľadá spojencov u podobne zranených. Nachádza ich medzi zahanbenými, vnútorne zmrzačenými ľuďmi, z ktorých niektorí urobia prakticky čokoľvek, aby sa vytiahli z bahna zúfalstva na “výslnie”, ktoré im zlo ponúkne.
Zlo je plodené zlom. Deti sa zlé nerodia. Zlých z nich obvykle urobí až zanedbávanie, klamstvo a násilie. Tieto vzory sa replikujú, pretože konanie zla nespeje k precitnutiu. Popieranie či vytesňovanie ho posilňuje. V spoločnosti zlo pôsobí ako nemoc, s mocou zahubiť svojho hostiteľa.
Zlo neprijíma zodpovednosť za svoje zlyhania. Vzniká zo zúfalstva, kedy vôľa k životu či pud sebazáchovy zvolia “ľahšie riešenie”. Zo sebaklamu, ktorého cieľom je zakryť vlastné rany obeťami svojho hnevu. Sype soľ do rán a za vinníkov označuje ľudí, ktorým závidí integritu. Robí to zo strachu. V spoločnosti zlo získava moc vtedy, keď stúpa množstvo traumatizovaných ľudí, ktorým sa nedostáva to, čo potrebujú.
Za určitou hranicou už liečba nemusí byť možná. Ani v šťastnom prípade, že by zrazu bolo k dispozícii všetko, čo doteraz absentovalo. Napríklad pravdivosť či vďačnosť.
Zlo nepozná odpustenie. Bojí sa odsúdenia v takej miere, že pre získanie moci urobí čokoľvek. Neprijíma svoju slabosť, preto potrebuje stále väčšiu výzbroj na svoju ochranu. V srdci zla je malé, doráňané dieťa, ktoré sa namiesto prijatia, pochopenia a podpory stretlo so zlom.
Konflikt ako vzor skúsenosti
(21. 6. 2024)
“Vnútorný mier nie je cieľom života, ale základným predpokladom toho, aby plnohodnotný život vôbec prichádzal do úvahy.”
– Jagadish Vasudev (indický mystik)
Naša myseľ je ako opica. Učenlivá a zvedavá. Možno preto toľko skáče z miesta na miesto a opakuje čo kde vidí. Keď nič nevidí, nudí sa. Takto sa správa najmä vtedy, keď sa ňou necháme ovládať. Predvádza sa ako “puberťák”, aby nás zaujala.
Z inej perspektívy je zasa ako odpadkový kôš. S čím neznesiteľnejšou situáciou, s čím nepríjemnejším človekom sa stretneme, tým väčší priestor v našej mysli dostanú… Samozrejme, odpadkový kôš je dôležitý a potrebný nástroj, ak ho používame správne. Ale ak sa neustále “hrabeme v odpadkoch”, tak sme veľmi chudobní, alebo v moci zlomyseľnej opice.
Počujem protesty tých, pre ktorých je myseľ hlavným pracovným nástrojom. Celá “západná” spoločnosť sa vskutku hojne spolieha na intelekt. Podľa učenia jógy je intelekt, pomocou ktorého sa pokúšame riešiť toľko problémov, len jednou z viacerých častí mysle. Áno, všetci tento mocný nástroj potrebujeme, ale správne ho používajú tí, pre ktorých zostane nástrojom. A tí ho zrejme používajú primerane, vrátane separovania a pravidelného vysýpania “smetí”. Naučili ste sa toto v rodine či v škole? Ja nie.
Myseľ, ktorá nie je v harmónii, má v skutku tendenciu nás ovládať. Bez ohľadu na to akí sme jemní, naše myslenie môže byť ostré. Hoci je to stále vlastnosť menšiny, schopnosť kriticky myslieť je jedným z cieľov západného systému vzdelávania. Stojí na ňom naša veda, argumentácia i právny štát. Dobrí žiaci často veľa čítajú. Snažia sa hľadať skutočné odpovede. Je pre nich dôležité to, aké veci sú, nie len ako vyzerajú. Môžu byť schopní rýchlo rozlíšiť fakty od názorov, manipuláciu od argumentov. Ak sa taktiež snažia žiť cnostne, dalo by sa čakať, že budú aj šťastní a spokojní. A niektorí aj sú. Žiaľ, iní majú veľký problém, lebo myseľ im neustále ukazuje, že nemôžu byť spokojní, pretože mnohí ďalší ľudia majú vlastné pravidlá a férovosťou ani pravdivosťou sa príliš netrápia. Touto cestou aj do myslí poctivých, racionálnych ľudí, vstupuje konflikt. Ten je však iba ťažko zlučiteľný so životom v harmónii.
V tejto súvislosti nemožno obísť veľkú tému emočných tráum z detstva. Ale aj keď na ňu na chvíľu zabudneme… Odmalička sme vystavení vzorom, príbehom, kde proti sebe bojuje dobro a zlo. Ako vieme, dobro sa nesmie nikdy vzdať, inak by princ neoslobodil princeznú a nevzal si ju za ženu. Ježibaby končia v peci a draci bez hláv. Hoci v reálnom živote častejšie bojujeme s ľuďmi než s drakmi, naša racionálna myseľ – obzvlášť ak ju posadol konflikt – sa cíti povolaná rozhodnúť kto je dobrý a kto zlý. V rovine faktov môže mať pravdu. Problém je, že to obvykle ani zďaleka nestačí na zmenu správania tých “zlých”. A to je ďalšie palivo pre oheň nespokojnosti a konfliktu v našej mysli. Skutočnosť, že aj tí “zlí” sa takými zrejme stali na základe niečoho čo zažívali, je pre nás často vzdialená a neuchopiteľná. V horúčave požiaru, ktorý sa v nás rozhorel, naša myseľ prestáva vnímať detaily a začne skákať, doslova ako splašená opica. A my s ňou.
Ľudia sa často sťažujú na nespravodlivosť sveta. Ale málokto sa sťažuje na to, že by “do vienka” dostal málo rozumu. Možno preto v konflikte vždy za dobrých považujeme seba a za zlých tých druhých. Nechcem tým povedať, že žiaden boj nemá zmysel. Skôr nás priviesť k skúmaniu toho, či bojujeme na správnych frontoch. Bojujme ako draci, ak naozaj ide o život. (Hoci aj tu by nám asi pomohla “chladná hlava”.) Ak však ide “o pravdu”, uvedomme si, že každá pravda platí v určitom kontexte, pričom ten sa môže meniť od človeka k človeku. Ak náš sused zabral posledné dve voľné parkovacie miesta pred domom svojím zle zaparkovaným autom, asi ten jeho kontext bol predsalen iný, než náš. Ak sme sa dlho nemohli stretnúť so svojimi blízkymi, lebo mali iný názor na COVID-19 než my, niekto nám obsadil ešte oveľa viac parkovacích miest. Možno ešte viac, než obsadili spoluobčania voliaci politikov, ktorých nemôžeme ani cítiť.
Nespravodlivosť je niekedy ako toxické jedlo, ktoré naozaj neradno prehltnúť. Nie vždy sme k tomu skutočne donútení. Možno predsalen existuje cesta k lepšiemu stolu…
Na druhej strane, ľudia niekedy naozaj nevedia čo činia. A niekedy naozaj nedokážeme byť súcitní. Lenže bez súcitu je skoro nemožné neživiť oheň konfliktu. Vieme čo činíme, ak v týchto momentoch neušetríme aspoň seba? Oplatí sa kvôli “nespravodlivosti sveta” nechať aj v sebe rozhorieť požiar, ktorý nebudeme vedieť uhasiť? Sám som mal v sebe takýchto požiarov niekoľko. Niektoré ešte dohárajú. Zostala po nich spúšť. Neviem či a kedy tam ešte niečo vyrastie. Ale už viem, ako vznikli. Dúfam, že na to nezabudnem, ani keby mal horieť celý svet.
O úspechu
(18. 1. 2024)
“Život je tanečník a Ty si tanec.”
– Eckhart Tolle
Najdôležitejšou vecou v živote človeka je sebapoznanie. Nie, že by zdravie, rodina, vzdelanie, sebarealizácia či mier neboli dôležité. Ak však človek nepozná sám seba, tak jeho úsudky o týchto veciach, ale aj o živote ako takom sú mylné, alebo prinajmenšom nepresné.
Mnohí si myslia, že najdôležitejšie je mať cieľ. Ak nemáme stanovený cieľ, ľahko sa stratíme. V konečnom dôsledku nás však život tak či tak privedie na miesta, o ktorých sme ani netušili. Mimochodom, máločo je lepším dôkazom autentickosti našej cesty, než stav “stratenosti”. Ak však nevieme kto sme, tak vlastne nevieme ani to, kto sa na nás díva zo zrkadla. Je to stav ultra-stratenosti, v ktorom sme ako dispečer navigujúci let lietadla, pričom on sám je na úplne inom letisku, než si myslí, že je.
Popravde, hlbší pohľad do zrkadla by naznačil, že tento stav je zrejme štandardom väčšiny ľudí a vecí, s ktorými sa stretávame. Za to, že sme sa ešte všetci navzájom nepohlušili, určite vďačíme aj tomu, že sa tu i tam predsalen nájdu jedinci s vyššou mierou sebauvedomenia. Vďaka týmto ľuďom, ktorých kroky a slová zrejme často nechápeme, akoby prichádzalo svetlo, ktoré nám predsalen umožňuje učiť sa uvidieť viac. Možno nakoniec uvidíme aj to, že nie sme ten, koho vidíme v zrkadle, ale ten, kto to vníma…
V tomto kontexte je teda skutočným úspechom sebapoznanie. Vítaným sprievodným znakom tohto stavu môžu byť dobré vzťahy a pevné zdravie. Menej často je prítomný prekypujúci blahobyt, hoci ani chudoba nie je žiadnou zárukou sebauvedomenia, o kultúrnej chudobe ani nehovoriac. Najspoľahlivejšou známkou sebapoznávania je zrejme to, že sa učíme – bez ohľadu na náš vek. Samozrejme, záleží aj na tom, čo sa učíme. Malé dieti, minimálne kým sa učia chodiť a rozprávať, asi sú na dobrej ceste. Už v tomto veku sa však učíme aj veci, ktoré nám budú neskôr v našom sebapoznávaní brániť. Napríklad keď od rodičov preberáme niektoré zjednodušené, či rovno mylné úsudky ako fakty. Tomuto sa obvykle nedá vyhnúť. Nikto učený z neba nespadol. Ani naši priatelia.
Deti postupne dosahujú určité vývojové fázy, ktoré sú charakteristické rozvojom konkrétnych schopností. Obdobne by mohol, aspoň teoreticky, aj dospelý človek po väčšinu života prehlbovať svoje sebapoznanie. Takýto proces však okrem rozširujúceho sa uvedomenia o hĺbke života, prináša aj krízy, kedy je v prospech vyššieho vedomia potrebné odložiť doterajšie istoty a podporné systémy. V tejto situácii sa však často rozhodneme inak…
Je prirodzené, že v rôznych fázach sebapoznania budeme za úspech považovať rôzne veci. Ak sme na dobrej ceste, kdesi “narazíme” aj na starú pravdu, že naša myseľ má byť naším nástrojom, nie pánom. Poznáte niekoho, kto podľa tejto pravdy žije? Takmer všetci sa natoľko spoliehame na naše myslenie, že sa vskutku dávno a v mnohom stalo naším pánom. Je ako výkonný počítač, ktorého programy bežia aj “na pozadí” a okrem užitočných vecí taktiež spoľahlivo bránia nášmu sebaspoznávaniu. Napríklad odpútavaním pozornosti, strachom z neznámeho, zo straty bezpečia, či strachom o “istoty”, vyplývajúce z ambícií nižších úrovní sebapoznania. Nazerať “za myseľ” dokáže málokto z nás, hoci práve tam sa v konečnom dôsledku zrejme nachádza to, čo hľadáme – územie hlbšieho úspechu. Aj pri jeho bráne však striehnu pasce, v ktorých sú omyly a programy v našej mysli nahrádzané inými omylmi či programami. Ich pôvodcami sú často majstri úplne iných umení. Lovia našu nádej ihneď po tom, ako unavení zo zápasu s vlastnou mysľou vykročíme ďalej.
Medzi najistejšie záruky, že naše sebapoznávanie nenapreduje, či dokonca cúva, patrí pocit, že nás sa to netýka. Svet sa však stále mení a toto sa týka každého. Áno, v istom zmysle sme vždy dokonalí. Ak sme však príliš presvedčení o svojej neomylnosti, tak si môžme byť istý najmä tým, že pokrok je u nás vylúčený.
”Oslobodí vás len realizovaná pravda toho, kým ste.”
– Eckhart Tolle
Citlivý NEznamená slabý
(23.12.2023)
“Niektorí ľudia ťa odmietnu len preto, že tvoje svetlo ich príliš oslepuje. A je to v poriadku. Svieť ďalej.”
– Mandy Hale
So zatvorenými očami sa žije ľahko, keď nechápeš nič z toho, čo vidíš – stihol zaspievať John Lennon predtým, než v decembri 1980 jeho hlas zmĺkol. Lennon, i keď vystupoval suverénne, bol veľmi citlivou bytosťou. Medzi umelcami nie je o takýchto ľudí núdza. Ale vysoko senzitívnych ľudí nájdeme aj inde. Často sa cítia osamelí a zraniteľní. Často aj preto, lebo pre svoj rast veľmi potrebujú naplnenie určitých podmienok. Takých, ktoré iní ľudia až tak nepotrebujú. A preto majú tí citlivejší nezriedka náročnú a dramatickú cestu životom. Pojmy nie sú dojmy a púpava nie je orchidea.
Otvorené oko je síce omnoho citlivejšie než zatvorené, ale vidí omnoho viac. Citlivosť, ak sa stretne s rešpektom, je veľkým darom. Práve preto, že prináša hlbšie pochopenie a mení čiernobiely svet na spektrum farieb.
Chlapci neplačú. Čo si baba? Ukáž, že si chlap! K psychológom chodia len blázni a lúzri! Zase si žaloval?! Takéto a podobné vety v mojom detstve bežne sprevádzali rast citlivých chapcov. Koľko sa toho odvtedy zmenilo? No, nepochybujem, že citlivé dievčatá to ani dnes nemajú oveľa ľahšie… deštruktívne vzory, šikana, násilie a necitlivosť sú bežné aj dnes.
Keď som vyrastal, bol som dosť často v konflikte so spoločnosťou, v ktorej dominovali odolní, ale nie príliš ohľaduplní, ambiciózni, ale nie príliš cnostní ľudia. V normalizačnom mlyne komunistickej diktatúry to asi ani nemohlo byť iné. Hoci režim sa našťastie zmenil, v mocenských štruktúrach štátu i spoločnosti aj dnes často rozhodujú ostré lakte.
Je ťažké, ak nie nemožné, vysvetliť faboslepému chrakter farieb. Prakticky pre neho neexistujú. Je to ešte smutnejšie, keď takýto človek sám, či s “pomocou” iných, oslepil svoju vnímavosť, aby nebol zraňovaný ostatnými. Ak si prečítame fakty z detstva Hitlera, Stalina, ale aj iných, možno menej známych, ale podobne “odolných” ľudí, zistíme, že práve násilie a necitlivosť plodia ľudských netvorov, ktorí sa cítia oprávnení vyčistiť svet od toho, čoho sa boja, lebo tomu nerozumejú. Ich nástrojmi sa typicky stáva násilie, moc a zbrane. Moc neznáša inakosť a pochybnosti. Tak, ako Lennon “ohrozoval” fanatika, ktorý ho zavraždil, tak slobodní a farební ohrozujú tých, čo farby nerozlišujú. Poznajú len bielu a čiernu. Dobro a zlo. A jednoduché, “efektívne” riešenia.
Keď na svet prichádza dieťa, potrebuje byť vítané, vnímané, prijímané a podporované. Tým viac, ak je citlivejšie, alebo odlišné než iné deti. Môže to byť ťažké, ak sami nedostávame to, čo by sme potrebovali. Možno naše dieťa celé noci preplače a my budeme padať únavou. Je to v poriadku. V poriadku nie je zatvárať oči a nechať ho plakať.
Berieš sa príliš vážne
(13. 11. 2023)
Povedal vám to už niekto niekedy? Zarazilo vás to? Naštvalo? Mne to už pár krát povedali. A zdá sa, že konečne začínam rozumieť tomu, čo to znamená.
Doteraz som nerozumel. Možno preto, že hoci to mohlo vyzerať inak, v skutočnosti som nebral až tak vážne seba, ako skôr veci, čo sa diali okolo. Takže konštatovaniu, že sa beriem príliš vážne, som vlastne ani rozumieť nemohol…
No a prečo som teda bral príliš vážne veci, čo sa diali okolo? Po prvé, preto, že to bolelo. Zrejme som ustrojený tak, že neoplývam veľmi ohybným charakterom. Následkom toho som niekedy neprechádzal bez problémov cez všetky situácie, cez ktoré sa prejsť dalo. Ani som nebol kamarát s každým, s kým by sa mi to hodilo. Niekto by to nazval pýchou. Ja som to vnímal ako idealista, ktorý keď cíti ohrozenie kľúčových hodnôt, tak sa zarazí a ďalej tou cestou nejde. A tu sme pri druhom dôvode, prečo “som sa bral príliš vážne”. Nedokázal som si udržať potrebný odstup od toho, čo sa dialo.
Cieľom týchto riadkov rozhodne nie je relativizovať hodnoty. Bolestné skúsenosti ma však postupne privádzajú k pochopeniu, že koľko očí sa na nejakú situáciu pozerá, toľko rôznych pohľadov existuje. Niekedy sa tie pohľady podobajú. Niekedy nie. Rozhodujúci môže byť uhol pohľadu, rozhľad, skúsenosti, vzdelanie, zámer, kadečo…
Niektoré veci môže byť veľmi ťažké prijať. Málokto by sa pokojne pozeral na to, ako mu pred očami bijú dieťa, alebo urážajú partnerku. Akceptovať to, že niekto o nás v dôležitej veci rozhodol bez nás, môže byť tiež pritvrdý oriešok. Áno, niektoré situácie si vyžadujú odozvu a niekedy aj ráznu. To, čo sa tu pokúšam vysvetliť, však súvisí s našimi pocitmi pri takýchto situáciách. Čím viac sme totiž rozhorčení, tým menej priestoru máme na odstup od deja, ktorý s nami vôbec nemusí súvisieť tak, ako to vidíme. Ak sa niekto správa neakceptovateľne, hlavným dôvodom nemusíme byť my, ani naše konanie, ale možno práve ten daný človek, respektíve “jeho veci”, o ktorých nemáme ani tušenie. Možno je pre nás ťažké prijať jeho správanie preto, lebo ho posudzujeme rovnako prísne, ako sami seba. Ale takéto súdenie kohokoľvek býva vratké a bolestivé, obzvlášť ak je príliš prísne. Navyše, o správaní iného človeka proste nemáme ani toľko informácií ako o našom vlastnom. A “alergickým” reagovaním naň prichádzame o svoju slobodu, nadhľad i pokoj duše.
Naše vnímanie je subjektívne. Tým viac, čím viac sme v ňom emocionálne zaangažovaní. Ak si uvedomíme, že existuje aj hlbšia rovina skutočnosti, môže nám to pomôcť udržať si odstup potrebný na to, aby sme sa toľko nestotožňovali s tým, čo sa deje. Takéto stotožňovanie je silno návykové. Ale nič nemusí byť také osobné, ako sa zdá. Nie sme pocity a veci, čo sa “nám dejú”, ale ten, kto toto všetko (a omnoho viac) vníma. Čím viac si toto uvedomujeme, tým imúnnejšími sa stávame voči “nepriazni osudu” či ľudí, ktorých stretávame. Nemusíme ich mať radi, i keď v tomto zmysle môžu byť našimi učiteľmi. Toto nie je ospravedlnenie zraňujúceho konania. Ale paradoxne aj niektoré “medvedie služby” môžu napomôcť nášmu pokroku v živote.
Kríž na nebi
(15.4.2022)
Čo všetko sme ochotní urobiť pre ochranu svojich predstáv o svete a o sebe? Čo všetko sme schopní pre ne obetovať? Vzťahy, príležitosti, možnosti? Naše predstavy o svete a o sebe sú ako misky váh. Na jednej z nich stojíme jednou nohou ako človek – jednotlivec. Na druhej druhou nohou ako člen ľudskej rodiny. Neradno veľmi prešľapovať – bytostne potrebujeme cítiť rovnováhu. Ten, kto ju narúša, nás zbavuje pocitu bezpečia a kontroly nad naším životom. Bez rovnováhy hrozí pád… a bez ohľadu na pohnútky “narušiteľa”, môžeme cítiť strach i nepriateľstvo. Ale čo ak sa vlastne potrebujeme dostať na vyššiu úroveň rovnováhy?
V živote sme nepretržite na križovatke, kde nachádzanie rovnováhy je tou hlavnou činnosťou. Váhy fungujú, ak je systém v pohybe, v stave zaseknutia začnú pripomínať kríž.
Nikoho zorné pole asi neobsiahne kompletnú realitu sveta. Nevieme ani ako vyzeráme v očiach ostatných… Máme k dispozícii svoje vzťahy, zážitky, vnímanie, pocity, myšlienky, skúsenosti, predstavy. Ani toto všetko nemusí vystihnúť komplexnú realitu. Nepochybne sme so všetkým a s každým prepojení a predsa niekedy aj tak sami…
Kde vlastne je hranica zla? Kde začína šikmá plocha, z ktorej sa už nebudeme môcť vrátiť? Sú aj tieto hranice v pohybe? Kedy sa naše predstavy stávajú lžami? Vášne obsesiami? Nálady záťažami? Slová zbraňami? Aká je konečná cena za naše pády? Je lepšie žiť bez kladenia otázok, ktoré nemajú definitívnu odpoveď?
Obeť na kríži… kedy ju pochopíme, kedy doceníme? Čo obetujeme nečinnosťou, či pohľadom inam? Pozerám dnes opäť na východ… unesie vôbec niekto takýto kríž? Je Veľký piatok. Kto rozhodne, čo a koho má ešte zmysel obetovať?
Umenie a sloboda
(17.11.2021)
Sloboda je umenie. Je to odvaha vyšlapať si cestu a žať plody svojich rozhodnutí. Je to zodpovednosť za to, čo vytvorím. Nie za to, ako si to niekto interpretuje. Byť slobodným je umením. Nie je to v ľudskom svete vôbec samozrejmosť… pozlátka sú oveľa častejšie než esencia slobody.
Generácie majstrov meditácie vedno tvrdia, že vnútorná sloboda len v malej miere závisí od vonkajších okolností. Napriek tomu obvykle meditujú v tichu. A pracujú. Množstvo mníchov z krajín ako Tibet bojuje za slobodu. Dalailáma je aktívny, píše knihy, chodí na konferencie, stretáva sa s ľuďmi. Ani vtáky nemajú slobodu zadarmo. Ľudia už vôbec nie.
Čo nám bráni byť slobodnými? Navonok sú to plagiátori slobody, ktorým v skutočnosti sloboda prekáža. Boja sa jej neistôt. Ale sloboda nie je to, že sa o nás niekto postará. To je bezpečie. V bezpečí sme zbavení zodpovednosti za ten pohár teplého mlieka, ktorý nám večer prinesie mamička. Každý potrebujeme nejakú mieru bezpečia, ale táto potreba je charakteristická pre detstvo, nezrelosť, odkázanosť, nie však pre slobodu, ktorá je plodom zrelosti.
Vovnútri našej slobode bráni strach o ten pohár mlieka. Kto z nás si to dokáže priznať? Sloboda nie je voľný pád. Sloboda je vnútorná integrita. Rovnováha medzi povinnosťou a zodpovednosťou. Je ťažko kombinovateľná s marketingovým kúzlením. V slobode musíme uniesť určitú mieru samoty, keď si meriame sily najmä s vlastnými slabosťami. Nie je to budovanie impéria, knokautovanie súpera, ani kmeňové potľapkávnie sa pod radmi zástav. Nepomôžu terénne autá, brady po hruď, dready po pás, tetovania na krku. Všetky silácke reči, zákernosť, aj nepochopiteľná krutosť, sú zúrením dieťaťa, čo nedostalo svoje mliečko a je mu jedno že porozbíja všetky šálky.
Hudba doby koronavírusovej
(20.3.2020)
Obr.: pixabay.com
Koľko ľudí dnes zomrie na podvýživu, maláriu, či iné liečiteľné choroby? Trápi nás to?
Vo vesmíre niet miesta pre náhodu. Zem je inteligentná bytosť, dokonalý ekosystém. Spôsob života, ktorý ničí a znečisťuje tento ekosystém, nie je udržateľný. Primitívny život na báze klanov a ovládania strachom z ostatných. Nadradenosť jednej rasy nad druhou. Nacionalizmus. Nadradenosť jednej rodiny nad druhou. Rodinkárstvo. Nadradenosť jedneho klanu nad iným. Mafia. Nadradenosť náboženstiev, nadradenosť “našich ľudí” nad ostatnými…
Všetky bytosti sú predsa na jednej lodi. Ale všetky myšlienky a koncepcie si rovné nie sú. Ak prevládajúca paradigma ľudí ničí ekosystém Zeme, niečo sa musí zmeniť. Vieme v akom stave je životné protredie, aj že už nezostáva veľa času na zásadné zmeny. Aj tak ľudstvo dopustilo najväčšie ničenie lesov klčovaním a požiarmi práve minulý rok. Závratne ničíme pľúca planéty. A závratne kucháme vnútornosti planéty.
Najväčším znečisťovateľom globálneho ekosystému (a najväčším konzumentom fosílnych palív) je “montážna linka sveta” – Čína. Nie je to tak iba preto, že tam je diktatúra, ktorá takto získava moc nad svetom. “Vyspelý” svet jej tú moc rád pokrytecky poskytuje, lebo je to lacnejšie. Samozrejme, iba pre krátkozrakých, t. j. bez ohľadu na nesmierne environmentálne, ľudskoprávne a ďalšie skryté náklady. Ak veríme v inteligenciu vesmíru a Zeme, možno nie je náhoda, že aktuálna pandémia začala práve v Číne. Pľúca ľudí kolabujú podobne ako pľúca planéty…
Neviem, ako to presne je, ale verím, že globálny ekosystém nájde spôsob ako sa očistiť a zastaví to, čo je neúnosné. Možno to nepôje bez “nevinných obetí”, ale musí odísť to staré, čo nie je udržateľné. To, čo príliš dlho žilo z “našizmu”, nadradenosti, slepého materializmu, ktorý dovidí len po hranice svojho piesočku a domyslí po okraj svojho vrecka.
Verím, že ak majú ľudia budúcnosť, tak sú to ľudia, ktorí toto všetko prekonajú, včas sa zastavia a pôjdu inou cestou. Pozrime sa von z okna a spýtajme sa: Chýbali by tejto Zemi, týmto vtákom, zvieratám, stromom, rastlinám ľudia? Skúsme žiť tak, aby odpoveď bola ÁNO. Čas na iné možnosti zrejme práve vypršal.
Môže smutná pieseň potešiť?
(11.3.2020)
“Slzy sú slová, ktoré je potrebné zaznamenať” – Palo Coelho
Obr: pixabay.com
Ako som už písal v jednom z predošlých blogov, v posledných rokoch sa mi akosi ťažšie píšu pozitívne piesne. Nech robím, čo robím, spontánne mi prichádzajú podnety skôr na tie smutnejšie. Je to akoby v rozpore s mojou predošlou tvorbou a tým, o čo som sa snažil na albume ŽI MA. No, nič sa nedá robiť, aj s touto pravdou sa treba vyrovnať. Preto som sa rozhodol krotiť svoju autocenzúru a radšej nachádzať pozitíva aj v smutných piesňach.
Prvým pozitívom je autenticita. V umení je obvykle lepší štamprlík pravých sĺz, než bandaska redbulu. Akokoľvek navoniate gýč, páchne. Obzvlášť ľuďom s dobrým vkusom. Niežeby “energeťák” nebol nikdy a na nič dobrý. Ale keď si môžem vybrať, dám si zelený čaj, alebo dúšku.
Druhým pozitívom je to, že môj smútok môže akoby objať a uznať aj smútky iných ľudí. Niekedy pociťujeme silnú ľútosť, ale nechceme ňou príliš zaťažovať svoje okolie. Alebo nikto v našom okolí nemá kapacitu dostatočne pochopiť to, čo nás trápi, vtedy, keď to potrebujeme. V horšom prípade je nášmu okoliu náš smútok ukradnutý. Možno práve vtedy je čas pustiť si pesničky, ktoré vyjadrujú to, čo cítime. Azda si pri tom uvedomíme, že aj keď sa vo svojom okolí môžme cítiť sami, celkovo sami nie sme.
Do tretice mi napadá, že tak, ako je nám zle po pokazenom jedle, niekedy proste zákonite musíme pociťovať smútok, prípadne aj s prímesou zúfalstva či hnevu. Samozrejme, ak je naše srdce otvorené. A opäť som pri autenticite. Ak niečo nemám rád, tak sú to falošné úsmevy, predstieraná pohoda, či iná forma neúprimnosti.
Vo svete bilboardov, reklám, pretekov za pôžitkom, môže byť niekedy práve smútok tou štipkou soli, potrebnou na to, aby sme mohli prehltnúť, čo nemôžme vypľuť. Oporou v nesení toho, čo treba uniesť. Nie, netreba sa vyžívať v ľútosti. Poďakovať, poučiť sa a ísť ďalej, práve vďaka prežitku skutočného smútku.
Takže áno, radšej budem venovať časť života smutným piesňam, než bráneniu ilúzií o tradíciách, hraniu sa na najväčšieho Slováka, či konzervovaniu status quo za cenu popretia slobody života.
Povedz mi, čo počúvaš …
(18.09.2018)
“Hudba vyjadruje to, čo sa nedá vyjadriť slovami, ale o čom nemožno mlčať.” – Victor Hugo
Obr: geoffolson.com
Poznáte niekoho, kto sa už pri náznaku debaty o hudbe začne ospravedlňovať za svoj “hudobný hluch”? Aj ja poznám pár takých ľudí, hoci pochybujem, že niečo ako absencia hudobného sluchu existuje. Tým samozrejme netvrdím, že každý vie, napríklad, pekne spievať (mimochodom, ani ja to neviem tak, ako by som chcel…). Tak, ako existujú nepočujúci ľudia, existujú aj situácie a rodiny, v ktorých deťom nie je umožnený (ak nie je priam znemožnený) rozvoj v tomto smere. Tanec a spev však považujem za úplne základné prvky ľudského života. Keď chýbajú, chýba niečo dôležité… Aristoteles tvrdil, že človek má vrodený zmysel pre rytmus a melódiu. Podľa jeho učiteľa Platóna sa hudba spája s ľudskou prirodzenosťou a vedie ju k poznaniu krásy*.
Jedna milá kolegyňa, s ktorou som nejaký čas zdieľal kanceláriu, si zvykla nechávať celý deň zapnuté rádio, aby ju nerušilo moje ťukanie na klávesnici. Keď som si zaobstaral tichšiu klávesnicu, rádio hrávalo ďalej. Ako vravievala, aby sa cítila príjemne, potrebuje stále počúvať nejakú muziku a v podstate je jedno akú. No mne to jedno nebolo, preto som jej rádio preladil na moju obľúbenú stanicu s nemainstreamovou hudbou. Zakrátko sa ukázalo, že ani jej to nie je až tak jedno, lebo “tá moja” hudba ju vyrušovala…
Hudba na nás evidentne vplýva, aj keď ju počúvame, napríklad, iba potichu. Môže byť potravou pre ducha, z ktorej sa teší celé telo. Nie je však dôvod predpokladať, že nám všetkým bude chutiť to isté. Obzvlášť ak sa stretnú zákazníci fastfoodov s tými, čo sa rozhodli jesť vedomejšie. No, dobrý fastfood niekedy naozaj nemusí byť zlý. Aj deti si však potrebujú zvykať na nové chute, aby stále nepýtali sladké. A to nielen kvôli zúbkom.
O čom sú moje piesne
(17.08.2018)
Foto: rebrn.com
Niektoré piesne sa rodia celkom ľahko. Niektoré ťažko. U niektorých si ani po rokoch s niečím neviem rady – akoby boli stále nedokončené. Za každou piesňou je príbeh, ktorý sa do nej premietne. Príbehom je to, ako pieseň vzniká, ale aj to, čo dalo podnet pre jej vznik. Vopred nikdy neviem, o čom pieseň presne bude, ani ako “vypáli”. Obvykle začína “len” pocitom, ktorý si práve v piesni nájde svoje vyjadrenie. Ani teraz ešte neviem, ktorým smerom sa budú uberať riadky tohto blogu – len cítim, že niečo potrebujem (a chcem) vyjadriť. Zároveň túžim, aby to bolo čosi, čo mi pomôže niečo pochopiť a pritom sformulovať pokiaľ možno univerzálne a originálne posolstvo.
No a o čom teda tie moje piesne sú? O živote. O vzťahoch, o ľuďoch. O stratách. O precitnutí. O uvedomení. O prekonávaní prekážok, aj o ich stavaní. O strachu aj o láske. Presnejšie sa to povedať nedá, ak nechcem zachádzať do detailov jednotlivých piesní. Niektorá pieseň vyjadruje životný pocit, iná určité zistenie. Niektoré piesne sú smutné, iné pozitívne.
Vlastne mám svoje piesne tak “pracovne” rozdelené na tri kategórie: pozitívne, rozjímavé, smutné. Je to zjednodušujúce, ale snažím sa, aby tie “smutné” neprevážili ostatné dve kategórie. V poslednej dobe som napísal veľmi málo, lebo sa mi množili podnety na smutné piesne. Ale zdá sa mi, že život je často príliš smutný na to, aby sme to ešte podčiarkovali smutnými piesňami. Preto sa snažím písať ich iba keď to “naozaj musí byť” 🙂 No nie vždy sa mi to darí.
Možno by som mal zrušiť tie hranice. Najradšej však určite píšem piesne, ktoré mi pomáhajú život milovať. S odstupom času si uvedomujem, aká dôležitá je pre mňa úplne prvá pieseň, ktorú som napísal. (Ide o skladbu “Vyrastiem”, ktorá je prvá aj na albume ŽI MA.) Tá vlastne stanovila základný smer, kam by sa moja tvorba chcela uberať.
Cítim, že práve tvorivý proces je evidentným prejavom toho, čo nás presahuje. Okrem známeho “človek mieni a pánboh mení” však platí aj to, že človek mieni a človek mení. Chcel by som, aby moje piesne boli ako kvety plné vôní, na lesnej ceste, ktorou sa chodí peši. Cesta nie je dobrá ani zlá, ale taká aká má byť – presne ako život. Práve tie kvety však môžu ovplyvniť jeho charakter.
Piesne a politika
(13.8.2018)
Foto: style.hnonline.sk
Pred tromi rokmi som na tejto stránke písal, aké je zbytočné podrobne sledovať politické dianie a koľko času a energie nám to berie. Odvtedy som svoje odporúčania opakovane porušoval a … prichádzal o čas a energiu. V ostatných mesiacoch som totiž intenzívne vnímal, že všetci, ktorí chceme rozvíjať najmä krásu a radosť zo života, pre svoj život naozaj potrebujeme slobodu. Ale dnes, kedy kvôli svojej práci zomierajú mladí novinári a spochybňujú sa základy liberálnej demokracie, to naozaj nevyzerá, že by sme k slobode smerovali… Existuje vôbec niečo silnejšie, než vracajúca sa rakovina strachu, mafií, nacionalizmu a vojny?
Čo ak naša vnútorná sloboda? Je možné rozvíjať ju aj v krajine, ktorá smeruje inam? Zrejme áno, do značnej miery, hoci zrejme len do určitého bodu. Podobne ako v Nemecku v tridsiatych rokoch 20. storočia. Pre vyváženosť si však treba uvedomiť aj veľmi zásadný rozdiel medzi oslobodením a poskytnutím slobody.
Jednoducho, v rovine politickej sloboda v týchto končinách veľmi dlho nebola, len posledné tri dekády sme sa o ňu mohli pokúšať s o niečo väčšími šancami. Za posledných päťdesiat rokov nás k nej možno najviac postrčili tragédie Palacha a Kryla. Politika s piesňami dohromady ide, len za akú cenu…
Otázka do akej miery sa zaujímať o politiku teda zostáva otvorená. Je dôležitá, nie však rozhodujúca. Slobodu nám asi nikto darovať nemôže, ani keby chcel. Tým viac, ak ju neunesieme. Prirodzená koncentrácia moci bude vždy proti. Mafie a diktatúry sa rodia zo skrytých emocionálnych zranení, ktoré si nesieme a pestujeme po generácie. Prejavujú sa nevedomosťou, ľahostajnosťou a rezignáciou väčšiny. Pokračujú radikalizáciou, tyraniou a zločinmi. Preto o mieri a miere našej vonkajšej slobody, bude zrejme ďalej rozhodovať miera vnútornej integrity väčšiny ľudí.
Aká je hodnota piesní
(27.05.2016)
Foto: priceonomics.com
Z histórie je známych dostatok príkladov významných umelcov, ktorí zomreli hladní, alebo počas svojho života vôbec nezažili uznanie. Priznám sa, asi by som radšej zomrel sýty, ako sa k nim pridal. Ešte o niečo horšie by som niesol, keby kvôli môjmu umeniu mali hladovať moje deti. Je pravda, že piesne sa jesť nedajú. Aj preto sa okrem hudby venujem aj iným aktivitám. No a jednou z mojich „pracovných“ tém je dobrovoľníctvo – teda veľmi potrebná, hoci tiež „neplatená“ činnosť.
Keď som hľadal výstižné citáty na tému dobrovoľníctva, asi najčastejšie sa v nich opakovala myšlienka, že tým, že nezištne dávame iným, často sami získavame viac, než dávame. A že dávanie je vlastne imperatívom nášho života, teda aspoň pokiaľ chceme byť šťastní. Pýtal som sa sám seba, či dávam toľko, koľko môžem. A uvedomil som si, že nikto nepozná odpoveď na túto otázku. Možno však má zmysel pýtať sa, či to, čo dávame, naozaj niekomu niečo dáva.
Neviditeľná ruka trhu býva vskutku neúprosná. A pokiaľ ide o vyvažovanie hodnoty peniazmi, niekedy robí zvláštne prehmaty. Asi nám však nezostáva iné, než jej podať ruku a naďalej dávať čo môžeme. A veriť, že dostávame presne to, čo potrebujeme. Lebo aj duša musí z niečoho žiť.
Prečo píšem piesne
(14.8.2015)
Odpoveď na túto otázku bude asi taká vyčerpávajúca, ako keby chcel niekto vysvetliť prečo rastú kvety. Pri všetkej snahe by aj tak najvýstižnejším zdôvodnením mohlo byť: lebo medveď 🙂
Foto: lovelifepractice.com
Ale aj tak, prečo vlastne píšem piesne? K tejto úvahe ma inšpirovala diskusia pod blogom hudobníčky Sharon Goldmanovej. Padlo v nej pomerne veľa výstižných dôvodov, s väčšinou ktorých som sa mohol stotožniť. Predsalen však vo mne najviac zarezonovali asi tri z nich.
1) Pretože musím. Schopnosť a zároveň potrebu tvoriť piesne vnímam ako dar. Alebo ešte výstižnejšie, ako niečo naozaj cenné, čo mi bolo zverené do opatery. Iní ľudia dostali iné dary, ale na mne je, ako naložím s týmto. Cítim, že mojou úlohou (a potrebou) je rozvíjať ho a rozdávať aj ostatným.
2) Pretože slovami sa nedá vyjadriť všetko. Samozrejme, ani piesňami. Ale spojenie hudby a textu vytvára krásne možnosti, ktoré ani jeden z týchto „svetov“ sám o sebe neposkytuje. A taktiež zázračne otvára cesty k srdciam.
3) Pretože piesne liečia. Bežný život často neposkytuje priestor na vyjadrenie všetkého, čo nám leží na duši. Veľa citov a podnetov zostáva dlho nepovšimnutých. A pieseň je jedným z najlepších liekov, ktoré poznám. Vznikne vždy na mieru pre daný moment a účinkuje aj naďalej. Vyjadrí to, čo malo byť vyjadrené. Pomôže spracovať to, čo malo byť pochopené. Doplní, čo chýbalo.
Hranie na vlastnom piesočku
(12.08.2015)
Foto: songwritingscene.com
Hrať na gitare a spievať piesne sa dá vskutku mnohými spôsobmi. A rovnako rôzne sa dá aj písať. Ak niekto čítal všetky moje doterajšie „hudobné“ blogy na tejto stánke, môže sa mu zdať, že sa akoby vyhýbam iným témam, než je tvorenie piesní. Je aj nie je to pravda. Je to pravda v tom, že vedome chcem zdieľať s ľuďmi len to najlepšie. To, čo môže povzniesť. Verím, že moja cesta za piesňou taká je, lebo je cestou k sebe. A nie je to pravda v tom, že moje piesne sa problémom nevyhýbajú.
Pred časom som mal zaujímavý rozhovor s kamarátom, s ktorým sme sa predtým pomerne dlho nevideli. Rozprávali sme sa, ako inak, aj o politike a o tom, či môžeme niečo zmeniť, ak sami nebudeme podrobne sledovať, čo sa deje. Prekvapilo ma, že kamarát, aj keď podľa vlastných slov už politiku dlhší čas vôbec nesledoval, mal veľmi trefné postrehy o tom, čo sa v nej práve vtedy dialo. A musel som mu dať za pravdu, že aj ten, kto politiku podrobne sleduje v médiách, často vlastne vôbec nevie čo a prečo sa stalo. Lebo jednoducho nemôže vidieť detaily „za oponou“. A pritom stráca čas a energiu, ktoré možno mohol použiť inak.
Tento kamarát je vzdelaný človek, ktorý pozorne vníma svet naokolo. A ja som si pri ňom uvedomil, že moje vtedajšie denné čítanie novín na internete, mi oproti nemu neposkytlo žiadnu výhodu. Práve naopak. On aj bez toho, aby strácal čas pri sledovaní správ a čítaní komentárov, vedel to podstatné o aktuálnom dianí prinajmenšom tak dobre ako ja. Ako je to možné? V jeho prípade asi len tak, že veľa číta. Nie však noviny, ale dobré knihy. A veľa počúva dobrú hudbu. A načúva ľuďom v svojej blízkosti.
Nechcem tým samozrejme povedať, že všetci novinári by sa mali venovať niečomu inému. Chcem len naznačiť, že to, na čom záleží, je niekedy možno ľahšie odsledovať tak, že sa na detaily „na scéne“ vlastne nedívame. Beztak dosť často pritiahnu našu pozornosť. No mimo toho je asi lepšie čítať medzi riadkami a načúvať medzi notami.
Čo bolo skôr, hudobník alebo pieseň?
(2.8.2015)
Foto: pbs.org
Alebo skôr človek, či pieseň? Ako tvorca piesní mám často pocit, že piesne, ich motívy a témy si ma akoby vyberajú. Keby sa ma niekto pred pár rokmi opýtal, akú hudbu by som robil, keby som mohol tvoriť vlastné piesne, moja predstava by bola asi o dosť iná, než sú piesne, ktoré som medzičasom zložil. Piesne som začal tvoriť v podstate zo dňa na deň, keď sa mi zrazu otvorila cesta, o ktorej som už dávno prestal snívať. A vskutku sú tak trochu iné, než som si vtedy dávno predstavoval. Dokonca sú aj iné, než aké by som tvoril, keby som sa mal rozhodovať len vedome. Dnes však už možno o niečo menej snívam a ľahšie prijímam to, čo spontánne prichádza z môjho vnútra. Bez ohľadu na to, či je to to, čo som očakával. Preto sú moje vlastné piesne pre mňa niekedy prekvapujúce. Opäť sa mi natíska prirovnanie s rodičom a dieťaťom, aj keď samozrejme s deťmi je to ešte zložitejšie. Ale aj pesničky potrebujú veľké množstvo lásky. A tiež pri nich ťažko nájdem niečo, čo by bolo ešte viac „moje“ a zároveň také neuchopiteľné. Možno je to tak preto, že asi každý rodič bol najprv dieťaťom. A možno aj každý hudobník piesňou.
Made in spáľňa
(25.02.2015)
Obr: hassaan.meowch.at
Spáľňa je pre moje umelecké ja určite najobľúbenejšou miestnosťou. Hlásim sa do jej fanclubu, aj keď som si vedomý, že v referende by ju zrejme porazila kuchyňa s všemocnou chladničkou, alebo obývačka s ešte mocnejšou obrazovkou.
Myslím, že spáľňam ako takým vďačíme za veľa. Nielenže v nich trávime takmer tretinu života, ktorý sa pre väčšinu z nás vlastne v spáľni začal… V mojom prípade bola navyše v spáľni „splodená“ aj väčšina piesní. A to už ani nevravím o tom, kde som robil svoje prvé nahrávky 🙂
Podobne sú na tom mnohí iní hudobníci. Spáľňa je vskutku útočiskom najrôznejších múz a umeleckých ambícií. Jej mäkké plochy, hodvábne šero a ticho. V ňom sa ozvú hlasy a tóny, ktoré v dennom zhone nedostanú priestor. Tie, ktoré rastú pomaly a opatrne, ako parôžky slimáka. Ako okvetné lístky konvalinky. Synapsie duše.
Ako vznikajú piesne
(13.11.2014)
Foto: tumblr.com
Nedokážem napísať pieseň, ak nie som v dostatočnom kontakte so svojím autentickým ja. S vlastným bytím. Práve pieseň je pre mňa niekedy týmto spojením. Poslom, ktorý vopred cestu nepozná, má však hlbokú potrebu nájsť ju, aby naplnil účel… Možno preto sa posol neskôr stáva učiteľom.
Niekedy je prvá hudba. Hudobný nápad reprezentuje určitú prežívanú emóciu, vyjadrenú harmóniou, melódiou a rytmom. Ak si tento motív nenahrám, obvykle sa nenávratne stratí. Možno mi neskôr napadne čosi podobné, ale ak si prvotný nápad nepoistím nahrávkou, neviem sa k nemu vrátiť obvykle už ani po krátkej chvíli, keď sa daný motív, alebo emócia ktorá ho vytvorila, vytratí.
Ešte dôležitejší je však text. Aj vtedy, ak pieseň začala hudobným nápadom. Texty sú pomerne konkrétnym odzrkadlením toho, čím vnútorne žijem. Akonáhle do skladby vstúpi text, hudba sa stáva akoby jeho doprovodom. Sprievodcom, ktorý je veľmi dôležitý, aby „posol mohol trafiť do cieľa“, avšak bez posla akoby trochu bezprizorným… Hudba a text sú ako vrkoč, v ktorom sa musia vzájomne prepliesť, tak, aby rástol do krásy. Tá je podmienená autentickým spojením, o ktorom som písal v úvode, ale ho aj sama prináša.
Predpokladám, že to tak majú mnohí hudobníci, ktorí si piesne píšu sami. A možno si, podobne ako ja, tiež uvedomili, že bez ohľadu na to, koľko úsilia do svojej tvorby vkladáme, v konečnom dôsledku sú piesne aj tak akoby „len vedľajším produktom“ nášho života. Jeho kvalita sa v piesňach zrkadlí.
Pre koho píšem?
(3.11.2014)
Žeby trochu zbytočná otázka? Niekomu je to hneď jasné – komu sa piesne páčia, pre toho sú. Určite áno, hoci možno je to ešte aj trocha inak. Každý umelec tvorí najmä pre naplnenie svojho tvorivého hľadania… spojenie s ľuďmi, s ktorými „sme na jednej vlne“ je však súčasťou tejto cesty a zároveň zdrojom tvorivej energie. Aj keď sa nedarí. Alebo naopak darí.
Kto je teda ten, koho dušu by som rád potešil, či mu akoby „zasvietil na cestu“? Kto sú ľudia, na ktorých myslím, keď tvorím?
Foto: blog.bentree.org
Sú to najmä tí, ktorí hľadajú cestu k väčšiemu naplneniu, aj keď možno dobrovoľne trávia svoj čas inak, lebo napríklad nechcú opúšťať či ostať opustení. Tí, ktorí sa neodvažujú otvoriť svojmu vnútornému potenciálu. Ale aj tí, čo sa mu už otvárajú, alebo sa vôbec neboja a túžia len, aby sa nebáli ostatní. Tí, čo sú na ceste a cítia, že to je cieľ, aj keď naň, podobne ako ja, často zabudnú. Tí, čo neraz zakopávajú o vlastné stopy, lebo ľahšia cesta bola pre nich neschodná. Tí, čo si aj v trysku dní predsa nájdu čas zmĺknuť a načúvať.
hudba načúvajúcich 